Na Slovensku dnes žije vyše 400 000 cudzincov, čo predstavuje takmer 6 % celkovej populácie. Za posledných päť rokov sa táto komunita zdvojnásobila, a to najmä vďaka príchodu Ukrajincov po roku 2022. Vtedy bola integrácia cudzincov téma pre špecialistov. Dnes sa jej nevyhne nikto.
V skratke:
- Najväčšia skupina cudzincov na Slovensku sú Ukrajinci, nasledujú Rumuni, Srbi a Vietnamci
- Cudzinci oceňujú bezpečnosť, prírodu a nízke ceny, kritizujú jazykovú bariéru a byrokraciu
- Integrácia závisí predovšetkým od jazyka a ochoty oboch strán
- Vnímanie cudzincov na Slovensku sa líši podľa krajiny pôvodu a regiónu
Kto vlastne u nás žije?#
Ministerstvo vnútra SR eviduje k začiatku roka 2026 vyše 420 000 cudzincov s platným pobytom. Najväčšiu skupinu tvoria Ukrajinci, ktorých počet po februári 2022 narástol z menej ako 30 000 na vyše 130 000. Druhí sú Rumuni (okolo 30 000), nasledujú Srbi, Bulhari a Vietnamci.
Vietnamská komunita je na Slovensku najstaršia, niektoré rodiny tu žijú viac ako tri desaťročia. Prišli pôvodne cez bilaterálne dohody v čase socializmu a mnohí zostali. Ich integrácia je tichá a postupná.
Z iného konca sveta prichádzajú Filipínci a Indovia, väčšinou do zdravotníctva a IT sektora. Bratislava ich láka aj ako európska základňa pre prácu na diaľku. Nemci a Rakušania obsadzujú manažérske pozície v automobilovom priemysle, najmä okolo Trnavy a Nitry. Američania a Briti učia jazyky alebo pracujú ako digitálni nomádi.
Z hľadiska rozmiestnenia platí jednoduché pravidlo: tam, kde sú fabrika a práca, sú cudzinci. Bratislava, Trnava, Nitra a Košice koncentrujú väčšinu cudzineckej populácie.
Ako vnímame my ich?#
Postoje Slovákov k cudzincom sú rôznorodé, a to aj v rámci jednej rodiny. Závisí to od komunity, regiónu a od toho, či má dotyčný cudzincov vôbec nejakú skúsenosť.
Vietnamskú komunitu väčšina Slovákov akceptuje bez väčšieho konfliktu. Vietnamčania sú viditeľní predovšetkým cez malé stánky s ovocím a zeleninou, reštaurácie a textilný obchod. Sú pracovití, nevystupujú do popredia. Tento typ „tichej integrácie” väčšinová spoločnosť zvyčajne prijíma dobre.
Vnímanie Ukrajincov je komplikovanejšie. Solidarita z roku 2022 bola skutočná a spontánna. Slováci otvárali domy, zbierali materiál, organizovali dobrovoľnícku pomoc. No keď sa solidarita premenila na dlhodobé spolunažívanie, otázky sa zmenili. V školách pribúdajú žiaci s rôznou jazykovou vybavenosťou. Na trhu práce vznikajú napätia okolo miezd, najmä v profesiách ako vodič, skladník alebo operátor výroby. V niektorých mestach sú viditeľné rozdiely v tom, kto obsadzuje nájomné byty.
Pracovníkov zo Srbska, Rumunska a Bulharska stretávame predovšetkým v priemysle a stavebníctve. Tí vo väčšine prípadov pracujú, platia dane a po pracovnom čase sa príliš neukazujú. Ich prítomnosť je menej viditeľná, preto aj menej diskutovaná.
Spoločný menovateľ, ktorý v diskusiách o cudzincoch opakujú Slováci najčastejšie, je integrácia. Konkrétne: snaha naučiť sa jazyk, rešpektovať miestne zvyklosti, platiť dane a nezostávať uzavretý vo vlastnej komunite. Keď cudzinec tieto neformálne kritériá spĺňa, prijatie je výrazne jednoduchšie.
Ako vidia oni nás?#
Pohľad zvonka býva osviežujúco úprimný. Cudzinci, ktorí sa na Slovensku dlhšie zdržia, si všimnú veci, ktoré my sami vnímame ako normálne.
Čo chvália takmer všetci:
Bezpečnosť je na prvom mieste. Slováci zvykli podceňovať, aká vzácna je situácia, keď môžete ísť o polnoci pešo cez mestské centrum bez obáv. Pre cudzincov zo západnej Európy, juhovýchodnej Ázie alebo Ameriky to nie je samozrejmosť.
Príroda nasleduje tesne za bezpečnosťou. Hory, lesy, rieky dostupné za hodinu jazdy z akéhokoľvek väčšieho mesta. Tatry, Malá Fatra alebo Slovenský raj vzbudzujú obdiv u ľudí, ktorí sem prišli pracovať a zostali sčasti aj preto.
Nízke náklady sú atraktívne najmä pre tých, čo porovnávajú so Západom. Nájom v Bratislave je oproti Viedni stále výrazne nižší. Jedlo v reštaurácii alebo potraviny sú lacnejšie ako vo väčšine krajín, z ktorých cudzinci prichádzajú.
Čo im vadí:
Jazyková bariéra je pravdepodobne najčastejšia sťažnosť. Anglicky sa na úradoch a poliklinikách dorozumiete len v časti Bratislavy. Mimo hlavného mesta je situácia výrazne ťažšia. Cudzinci opisujú kolotoč úradov, kde im nikto nerozumie a kde tlmočník je luxus, nie štandard.
Byrokracia. Slovenský systém povolení na pobyt, uznávania zahraničných diplomov a registrácie na úradoch práce je pre cudzincov labyrint. Integračné centrum pri Ministerstve vnútra ponúka pomoc, no kapacita nezodpovedá dopytu. Jazykové kurzy financované zo štátu sú dostupné, ale termíny sú dlhé.
Kultúrny šok:
Najčastejší kultúrny šok, o ktorom cudzinci hovoria s humorom, je tvár Slováka na ulici. Typická reakcia cudzinca pri prvej návšteve: „Prečo sa tu nikto neusmieva?” Slováci sa na verejnosti správajú rezervovane. Nie sú nepriateľskí, ale ich pokojný výraz môže pôsobiť neprístupne. Cudzinci, ktorí tu zostanú dlhšie, zistia, že za touto tvárou je skutočná pohostinnosť, len trvá dlhšie, kým sa prejaví. Ako to vystihol jeden z cudzincov, ktorý na Slovensku pracuje tretí rok: „Na prvý pohľad studení, keď vás príjmu, sú veľmi priateľskí.”
Integrácia: kde sme a kde nie sme#
Slovenský systém integrácie cudzincov funguje v základoch. Pobyt sa vybavuje cez cudzineckú políciu, jazykové kurzy sú dostupné bezplatne, uznávanie vzdelania má jasný postup. To sú predpoklady.
Realita je o niečo pomalšia. Čakacie doby na cudzineckej polícii sú dlhé. Administratíva nie je dostupná v iných jazykoch konzistentne. Uznávanie diplomov, napríklad lekárskych zo zahraničia, môže trvať mesiace. Filipínski zdravotnícki pracovníci napríklad prechádzajú nostrifikáciou a adaptačnou praxou, ktorá môže trvať aj rok.
Skutočná integrácia sa však nedeje cez úrady. Deje sa na pracovisku, v škole, v dome, kde cudzinec žije. Záleží na tom, či ho susedia pozdravujú, či mu kolegovia v práci vysvetlia, ako fungujú veci. Tieto maličkosti rozhodujú viac ako paragraf v zákone.
Predsudky z oboch strán#
Slováci majú predsudky o cudzincoch, cudzinci o Slovákoch. Obe strany si zaslúžia pohľad do zrkadla.
Stereotyp o „zaostalej” alebo „komunistickej” krajine stále prežíva v hlavách niektorých cudzincov, najmä z anglosaského prostredia. Kto príde s takým očakávaním, väčšinou ho rýchlo reviduje. Bratislava je moderné európske hlavné mesto, infraštruktúra je porovnateľná so susedmi, digitálne služby v mnohých oblastiach predbehli Západ.
Na opačnej strane existujú Slováci, ktorí o každej skupine cudzincov premýšľajú cez zjednodušené šablóny. Vietnamčan za pokladňou je z ich pohľadu vždy „Číňan”. Ukrajinskí muži pracujúci na stavbe vzbudzujú iné reakcie ako ukrajinskí lekári. Tieto skratky sú pochopiteľné, ale nepresné.
Výskumy verejnej mienky, napríklad od Inštitútu pre verejné otázky, dlhodobo ukazujú, že Slováci sú otvorenejší voči cudzincom z krajín, s ktorými majú kultúrnu a historickú blízkosť. Odpoveď na otázku „sú Slováci tolerantní?” závisí teda od toho, koho sa pýtate a koho sa otázka týka.
Čo sa zmenilo od roku 2020?#
Pred rokom 2020 bola téma cudzincov na Slovensku skôr okrajová. Niekoľko desiatok tisíc cudzincov pracovalo prevažne v priemysle a negatívne trenie bolo minimálne.
Pandémia ukázala, kto sú kľúčoví pracovníci v zdravotníctve. Mnohí z nich boli cudzinci. Rok 2022 priniesol masový príchod Ukrajincov. Slovenské školy dostali do tried nových žiakov bez znalosti slovenčiny, nemocnice nových pacientov, trh práce novú konkurenciu aj nové kapacity. Obe strany sa museli prispôsobiť rýchlejšie, ako bol ktokoľvek pripravený.
Výsledok nie je čiernobiely. Niektoré školy zvládli integráciu výborne, iné nie. V niektorých odvetviach cudzinci zaplnili medzery, v iných vytvorili tlak na mzdy. Slovenská spoločnosť prechádzala rýchlou lekciou z multikulturality, na ktorú predchádzajúce desaťročia nebola príliš zvyknutá.
To, kde sa dnes ako spoločnosť nachádzame, je výsledok týchto rýchlych zmien. Nie je to definitívny stav. Integrácia je proces, ktorý si vyžaduje čas, zdroje a ochotu na oboch stranách.
