Keď Marián Gáborík nastúpil do NHL, americké tabule ho opakovane predstavovali ako hráča „from Czechoslovakia” - krajiny, ktorá v tom čase už štyri roky neexistovala. Slovensko sa stalo samostatnou krajinou v roku 1993, no pre veľkú časť sveta akoby k tomu nikdy nedošlo.
Nie je to výnimočná situácia. Je to pravidlo. Slávni Slováci - atlétka, hokejista, cyklista, prezidentka - narážajú v zahraničí na ten istý problém: publikum buď nevie, kde Slovensko leží, alebo ho zamieňa s Českom. Výsledok je rovnaký: Slovensko v medzinárodnom povedomí prakticky neexistuje.
- Mnohí svetoznámi Slováci sú v zahraničí prezentovaní ako Česi alebo Čechoslováci
- Rozdelenie Československa v roku 1993 svet väčšinou ignoruje
- Česi sa nikdy neprezentujú ako „z Československa” - len Slováci
- Mladšia generácia Slovákov v zahraničí sa k tomuto vzoru odmieta prispôsobiť
- Neviditeľnosť má reálne dôsledky pre turizmus, investície a export
Kto v zahraničí reprezentuje Slovensko nevedome?#
Zoznam mien je dlhý a bolestivý.
Marián Gáborík, jeden z najlepších slovenských hokejistov všetkých čias, strávil roky v NHL ako „former Czechoslovak player” podľa amerických komentátorov. Zdeno Chára, ktorý odohral viac zápasov v NHL ako ktorýkoľvek iný európsky obranca, mal podobný osud - „Slovakia? That’s basically Czech Republic, right?”
Peter Sagan, trojnásobný majster sveta v cyklistike, bol v mnohých zahraničných médiách škatuľkovaný pod pojmom „Eastern European” bez bližšej identifikácie. Keď sa predsa uvádzala krajina, nezriedka sa objavilo jednoduché „Czech.”
Tenistka Dominika Cibulková sa pri prezentácii na turnajoch WTA stretávala s tým, že hlásateľka najprv hľadala na mape, kde presne Slovensko leží. Nie z nezáujmu, ale z prostej nevedomosti.
A potom je tu Zuzana Čaputová - prvá slovenská prezidentka, ktorú zahraničné médiá pri nástupe do funkcie v roku 2019 opakovane uvádzali ako „leader from Czechoslovakia” alebo „from Czech Republic.” Slovenská prezidentka. Reprezentujúca krajinu, ktorá sa volá Slovenská republika.
Prečo svet zabúda na Slovensko?#
Dôvodov je viacero a každý sám osebe by stačil. Dokopy tvorí smrtiacu kombináciu.
Rozdelenie Československa je pre svet stále „nové.” Z európskej perspektívy sa to mohlo stať „nedávno.” Pre amerického novinára, ktorý sa venuje zahraničnej politike len okrajovo, je rok 1993 detailom histórie, nie živou realitou. Školské atlasy v mnohých krajinách obsahovali pojem Czechoslovakia ešte koncom 90. rokov. Niektoré staršie encyklopédie tento pojem používajú dodnes.
Česko je medzinárodne etablovanejšie. Praha je turistická metropola Európy s 8 miliónmi návštevníkov ročne. Bratislava ročne privíta okolo 1,5 milióna turistov - zväčša tých, čo tam zastavili po ceste z Viedne. Česká republika má dlhšiu tradíciu priemyselného exportu, značky ako Škoda (aj keď dnes nemecká), Pilsner Urquell alebo Bata. Slovensko buduje svoju značku pomalšie a neskôr.
Zahraniční novinári sú leniví. Nie je to krutý súd, ale štatistická realita. Redakčné systémy veľkých médií majú v databáze „Czechoslovakia” ako historickú entitu. Mnohí komentátori športu jednoducho použijú, čo systém navrhne. Nikto to nekontroluje.
Jazyková podobnosť mätie. Slovenčina a čeština sú navzájom zrozumiteľné. Pre cudzinca sú „prakticky rovnaké.” Z toho plynie zjednodušenie: rovnaký jazyk, rovnaká krajina.
Paradox: Česi to nerobia#
Tu je zaujímavý detail, ktorý Slovákov v zahraničí irituje azda najviac.
Keď sa Čech v zahraničí predstaví, povie „I’m from Czech Republic” alebo „from Czechia.” Nikdy nepoužije „from Czechoslovakia.” Táto krajina pre neho jednoducho neexistuje - a preto ju ani nespomína.
Slováci sú na tom inak. Mnohí z nich pri rozhovore so zahraničníkom siahnu po pojme „Czechoslovakia” sami od seba - nie preto, že by sa hanbili za Slovensko, ale preto, že vedia, čo nasleduje, keď povedia „Slovakia.” Nasleduje ticho. Prípadne otázka: „Is that near Russia?” Prípadne zámena za Slovinsko. Alebo za Slovenien, Slavonia, Slovakia - každý si dopočuje podľa toho, koľko geografie mal v škole.
Výsledok: Slováci aktívne spolupracujú na vlastnej neviditeľnosti. Nie zo slabosti, ale z pragmatizmu. Výklad trval by päť minút a aj tak by dotyčný zabudol do rána.
Čo za tým stojí?#
Neviditeľnosť nie je len pocitový problém. Má konkrétne dôsledky.
Turizmus. Slovensko má Tatry, jaskyne (Domica, Demänovská), hrady (Spiš, Bojnice) a termálne kúpele. Obrovská časť zahraničných turistov o nich nevie, pretože krajina jednoducho „nie je na mape.” Ročné príjmy z turizmu sú zlomkom toho, čo by mohli byť pri porovnateľnej viditeľnosti s Českom alebo Rakúskom.
Investície. Zahraniční investori musia najprv vedieť, kde krajina leží, aby tam investovali. Slovensko je síce úspešné v automobilovom priemysle - Volkswagen, Kia, Stellantis tu majú veľké závody - no toto sa deje napriek nízkej viditeľnosti, nie vďaka nej. Príchod technologických firiem alebo startupových investícií je oveľa pomalší.
Kultúrny export. Slovenská kultúra - hudba, literatúra, film - sa do zahraničia dostáva len sporadicky. Nie preto, že by nebola kvalitná, ale preto, že distribučné kanály nemajú „Slovakia” ako cieľ. Producenti a agenti riešia krajiny, ktoré poznajú.
Mladá generácia to mení#
Napriek všetkému je tu zreteľná zmena. Tridsaťroční a mladší Slováci žijúci v zahraničí - v Londýne, Berlíne, Dublyne, Amsterdame - sa čoraz menej prispôsobujú tomuto vzoru.
Nehovoria „from Czechoslovakia.” Hovoria „from Slovakia” a keď dotyčný nevie, vysvetlia. Nie päť minút - tridsať sekúnd. „Small country in Central Europe, between Austria and Ukraine. We have Tatras, great hockey team and the best beer in the region.” Koniec.
Sociálne siete tiež pomohli. Slovensko sa objavuje na TikToku, Instagrame a YouTube - viditeľnejšie ako kedykoľvek predtým. Tatry, Bojnice, bryndzové halušky, slovenský folklór. Ľudia z celého sveta komentujú: „Where is this? I need to go there.” A zisťujú: Slovakia.
Nie Czechoslovakia. Nie Czech Republic.
Slovensko trvalo 33 rokov, kým sa začalo skutočne predstavovať vlastným menom. Možno ďalších 33 rokov nebude treba.
