Ak chcete zistiť, v akom stave sú slovenské cesty, netreba čakať na správu Slovenskej správy ciest. Stačí sa porozprávať s vodičmi. Tí vedia presne, kde sa vozovka začína správať ako vojnový tankodrom a kde treba spomaliť na 20 km/h, aby vám neodleteli kolesá.
Z online diskusií medzi Slovákmi vyšiel zaujímavý obraz. Ľudia, ktorí jazdia po celom Slovensku – pendleri, kamionisti i bežní víkendoví vodiči – si navzájom vymieňajú varovné hlásenia o úsekoch, kde sa platí „školné“ na každom prejazde. Výsledkom je neoficiálny, ale veľmi podrobný rebríček ciest, ktoré by si zaslúžili mimoriadnu pozornosť, no chronicky ju nedostávajú.
Spoiler: je ich viac, než by ste si možno mysleli.
Strečno: krása na pohľad, utrpenie za volantom?#
Cesta I/18, ktorá vedie popri Váhu cez Strečniansku tiesňavu medzi Žilinou a Martinom, je na prvý pohľad malebná. Rieka, skaly, hrad na kopci. Na druhý pohľad je to však jeden z najkritizovanejších úsekov na Slovensku.
Problémov je tu viacero naraz. Úzky profil vozovky v miestach, kde sa stretnú kamión a autobus, nepripúšťa žiadnu väčšiu chybu. Sezónne trhliny v asfalte, ktoré sa cez zimu zväčšujú, sa na jar len čiastočne zaplátajú. A predovšetkým – kamiónová doprava tu prechádza v objemoch, na ktoré táto cesta pôvodne nebola stavaná.
Vodiči opisujú Strečno ako miesto, kde aj relatívne nová pneumatika začína premýšľať o dôchodku. „Prešiel som tade raz v noci a ráno som mal pocit, že mi auto zomleli v mixéri,“ zaznelo v jednej z diskusií. Hoci ide o hyperbolu, nie je to celkom nepresné. Situácia sa čiastočne zlepšila po opravách z posledných rokov, no kapacitný problém zostáva. Dokiaľ nebude dokončený obchvat s tunelom Višňové, bude Strečno synonymom pre adrenalínový zážitok za volantom.
Cesta smrti: Prievidza – Žiar nad Hronom?#
Tento úsek cesty I/9 (predtým I/50) má medzi vodičmi pochybnú česť nosiť neformálny prívlastok, o ktorý by žiadna cesta nestála. Spojnica medzi Prievidzou a Žiarom nad Hronom prechádza cez horský priechod Vyšehradné a predstavuje kombináciu, ktorá v horách funguje najhoršie: strmé klesanie, ostré zákruty a povrch, ktorý sa v závislosti od ročného obdobia pohybuje na škále od zlého po katastrofálny.
V zime býva tento úsek po prvom snehu často neprejazdný, napriek tomu, že ide o hlavný ťah pre tisíce ľudí. V lete zasa cesta trpí tepelnými trhlinami a opravami, ktoré pôsobia skôr dočasne než trvalo. „Jazdil som tade každý deň päť rokov. Vymenil som o štyri sady pneumatík viac, než by bolo bežné,“ napísal jeden z vodičov. Ekonomika prevádzky auta tu skrátka nepustí.
Trojky na Orave: keď je asfalt len teória?#
Cesty tretej triedy v severozápadnej časti Slovenska – na Orave, v okolí Námestova či v menších obciach pod Tatrami – sú kategóriou samou osebe. Sú to cesty, ktoré formálne existujú na mape, v praxi však často vyzerajú ako poľná cesta, ktorá sa pred desiatimi rokmi neúspešne pokúsila stať asfaltovou.
Problém nie je len v povrchu, ale v celom systéme. Cesty tretej triedy spravujú vyššie územné celky (VÚC) a ich rozpočty na údržbu sú pri pohľade na dĺžku siete, o ktorú sa starajú, často nedostatočné. Výsledkom sú úseky, v ktorých výmoly pribúdajú rýchlejšie, než sa stíhajú zaplátať. A neraz sa stane, že staršia záplata vytvorí na ceste ešte väčší hrb než pôvodná diera.
Oravskí vodiči si to vynahrádzajú svojskou filozofiou: poznajú každý výmoľ na svojej trase naspamäť a vedia presne, kde treba pribrzdiť. Cudzincov varujú vopred: „Tou cestou z Oravskej Polhory dole nejazdíš autom, tam riešiš logický rébus,“ znela jedna z trefných charakteristík.
Gemer: región, v ktorom zastal čas?#
Gemerský región, teda oblasť okolo Rožňavy a Revúcej, predstavuje špecifický prípad. Ide o kraj s dlhodobými socioekonomickými problémami, kde infraštruktúra trpí kombináciou nízkej priority v štátnom rozpočte a polohy mimo hlavných ťahov.
Cesty na Gemeri sa často opisujú ako „skúška terénnych schopností bežných sedanov“. Niektoré úseky medzi menšími obcami majú povrch, ktorý by mohol byť zaujímavým exponátom na výstave o histórii cestného staviteľstva – najmä v téme „čo sa stane, keď sa desaťročia poriadne neopravuje“. Regionálna dostupnosť je pritom priamo prepojená s ekonomickou situáciou kraja a zlé cesty rozvoju rozhodne nepomáhajú.
Prečo sú slovenské cesty v takomto stave?#
Slovenská správa ciest (SSC) spravuje cesty I. triedy, zatiaľ čo cesty II. a III. triedy sú v kompetencii krajov (VÚC). Obce sa zasa starajú o miestne komunikácie. Práve na tomto rozhraní kompetencií vzniká najčastejšie problém.
SSC má dlhodobo poddimenzovaný rozpočet voči rozsahu siete, ktorú spravuje. Kraje sú na tom podobne. Výsledkom je systém, v ktorom sa opravuje len to najnaliehavejšie – a „najnaliehavejšie“ sa definuje rôzne v závislosti od dostupných financií či politických priorít.
Pridajte k tomu slovenské klimatické podmienky: teplotné výkyvy od –15 °C po +35 °C, cykly mrazu a rozmrazovania či jarné záplavy. Asfalt má u nás ťažký život aj tam, kde sa oň niekto stará. Tam, kde údržba chýba, sa vozovka rozpadá dramatickým tempom.
Škody na autách: čo to reálne stojí?#
Zlý stav ciest nie je len estetický problém či otázka komfortu. Vodiči z horších regiónov platia reálne viac za prevádzku svojich vozidiel. Výmoly a nerovnosti výrazne urýchľujú opotrebovanie tlmičov, riadenia, pneumatík i diskov.
Jeden väčší náraz do hlbokého výmoľa pri vyššej rýchlosti môže okamžite zničiť disk alebo poškodiť záves kolesa, čo znamená opravu v stovkách eur. Dlhodobé jazdy po rozbitých cestách zvyšujú celkové náklady na údržbu vozidla o desiatky percent. Právne sa s tým pritom veľa robiť nedá – vymáhanie náhrady škody od správcu cesty za poškodenie na výmole je zdĺhavý proces s neistým koncom. Praktickým výsledkom je, že väčšina vodičov si škodu zaplatí z vlastného a maximálne sa nahlas posťažuje v internetovej diskusii.
Humor ako obranný mechanizmus?#
Slováci si so stavom ciest poradili po svojom – typickým sarkazmom. Z online diskusií vzišlo niekoľko „perál“:
„U nás sú cesty také dobré, že keď príde cudzinec, myslí si, že je v múzeu historických povrchov.“ „Najlepší tlmič na Slovensku? Silná vôľa vodiča veriť, že to jeho auto ešte nejako zvládne.“ „Navigácia hovorí: odbočte vpravo. Cesta však hovorí: radšej to nerobte.“
Humor je v tomto prípade obranným mechanizmom. Keď sa situácia nemení k lepšiemu dostatočne rýchlo, aspoň sa na nej dá zasmiať. Vodiči dobre vedia, že sťažovanie sa na sociálnych sieťach nové cesty nepostaví, no aspoň im to trochu uľaví pri ďalšej faktúre zo servisu.
Čo sa zlepšilo a čo stále nie?#
Nie všetko je, samozrejme, len katastrofa. Viaceré dôležité úseky ciest prvej triedy prešli v posledných rokoch komplexnou rekonštrukciou, nielen plátaním dier. Rozširujúca sa diaľničná sieť odkláňa časť tranzitnej dopravy z preťažených obcí.
Najväčším problémom však zostávajú cesty tretej triedy v odľahlejších regiónoch. Sieť je príliš rozsiahla a zdroje na jej údržbu nepostačujú. Kým sa nezmení celkový prístup k financovaniu priebežnej starostlivosti o to, čo už máme postavené, budeme sa s výmoľmi stretávať aj naďalej.
Ak máte vlastný tip na úsek, ktorý by v tomto neoficiálnom rebríčku nemal chýbať, komunita vodičov si ho rada vypočuje. Správcovia ciest… nuž, to je už iná otázka.
