Predstavte si situáciu: niekto zverejní fotografiu suseda, ktorý parkuje na chodníku priamo pred bytovkou. Presne pri prechode, kde mamičky s kočíkmi musia vchádzať do vozovky. Očakávali by ste, že ľudia povedia „áno, toto je problém“? Omyl. Deväťdesiatdeväť percent komentárov zaútočí na toho, kto to nafotil a nahlásil. Na suseda? Takmer nič.
Tento vzorec sa opakuje dookola – pri záberoch z autokamier, pri upozorneniach na čierne stavby, pri nahlásení nelegálneho odpadu v lese. Ktokoľvek sa pokúsi upozorniť na porušenie pravidiel, stáva sa automaticky „donášačom“, „udavačom“ a „človekom, ktorý nemá nič lepšie na práci“. Ten, kto porušuje zákon, je paradoxne vnímaný ako obeť.
Ako sme sa k takémuto nastaveniu slovenskej mentality vlastne dopracovali?
Národ poddaných bez vlastných pravidiel?#
Z online diskusií Slovákov sa opakovane vynára jedna téza: „Sme národ poddaných. Dlho sme nemali vlastný štát, vlastného kráľa ani vlastné pravidlá. Vždy nám niekto iný nariaďoval a my sme sa naučili len prežívať.“
Je na tom kus pravdy. Storočia pod uhorskou vrchnosťou, potom rakúska správa, prvá republika (ktorá síce bola prínosom, no stále „česko-slovenská“), vojnový štát a následne komunizmus. Obdobie, kedy sme si sami písali a vymáhali pravidlá, je v slovenskej histórii v porovnaní s inými národmi veľmi krátke.
V systémoch, kde sa zhora nedalo zmeniť nič, sa ľudia naučili jedinej stratégii prežitia: nesplynúť úplne so systémom, ale ani sa mu otvorene nepostaviť. Pravidlá sa u nás obchádzajú potichu, nie verejne. A ktokoľvek systém „aktivuje“ tým, že na niečo nahlási, je vnímaný ako nepriateľ – lebo narušuje tú krehkú rovnováhu ticha, v ktorej to aspoň nejako funguje.
Komunizmus toto nastavenie zafixoval dokonale. Skutočné donášačstvo v totalitnom systéme malo pre ľudí tragické následky. Strach z „udavača“ bol reálny a plne oprávnený. Problémom je, že táto mentalita prežila až do doby, kedy parkovanie na chodníku nie je politickým aktom a jeho zdokumentovanie neohrozuje štátnu bezpečnosť.
Česká paralela: trefa do živého?#
V diskusiách sa pravidelne objavuje aj zaujímavé porovnanie s Čechmi. Česká mentalita je voči pravidlám takisto skeptická – Česi neradi dodržiavajú predpisy, ak sa im zdajú nezmyselné. Je tu však jeden zásadný rozdiel.
Keď český sused privolá políciu na nelegálne parkujúce auto, väčšina Čechov to pochopí ako krok, na ktorý má právo. Môžu ho nazvať „prudičom“, môžu nad ním krútiť očami, ale len málokto ho označí za morálneho zločinca hodného verejného lynčovania.
Na Slovensku sa udeje niečo iné. Samotný akt nahlásenia je často vnímaný horšie než priestupok, ktorý bol nahlásený. Pravidlá sa u nás príliš nedodržiavajú, ale nesmú sa ani verejne vymáhať – to je naša nepísaná spoločenská dohoda. Kto ju poruší, vypúšťa z fľaše chaos.
Korupcia ako súčasť bežného dňa?#
Ďalším rozmerom problému je, že mnohí Slováci majú priamu skúsenosť s tým, že pravidlá platia pre rôznych ľudí rôzne. Niekomu zatvoria prevádzku za hluk, inému nie. Niekto dostane pokutu okamžite, inému sa „vybaví“. Polícia niekedy zakročí rázne, inokedy sa radšej pozerá inam.
Ak sa pravidlá neaplikujú rovnako na všetkých, ich dôsledné dodržiavanie pôsobí ako hlúposť a ich nahlasovanie ako naivita. Prečo by som mal nahlasovať suseda, keď z toho aj tak pravdepodobne nič nebude? A ak náhodou bude, možno si to dotyčný vyrieši cez „správne kontakty“.
Táto cynická skúsenosť, bohužiaľ, nie je vždy neopodstatnená. Slovenský systém vymáhania práva má historicky problém so selektívnou aplikáciou zákona. Výsledkom však je, že ľudia prestanú dôverovať samotnému princípu spravodlivosti, nielen konkrétnemu zlyhaniu systému.
„Donášač“ ako najväčšia spoločenská urážka?#
Zaujímavý je aj jazyk, ktorý pri týchto diskusiách používame. Slová „donášač“ či „udavač“ nesú na Slovensku oveľa negatívnejšiu záťaž než v iných krajinách. Je to hanba, niečo odpudzujúce, prejav slabosti charakteru.
V anglofónnom svete poznajú pojem „whistleblower“ – oznamovateľ, ktorý má v demokratickom prostredí relatívne pozitívnu konotáciu. V slovenčine však pre niekoho, kto upozorní na nelegálne konanie, dobré slovo takmer nemáme. „Oznamovateľ“ znie príliš úradne a „informátor“ zasa ako postava zo špionážneho filmu. Absencia vhodného výrazu pre tento koncept vypovedá o našej kultúre viac, než by sme si chceli priznať.
Čo to robí s naším verejným priestorom?#
Dôsledky vidíme každý deň. Autá parkujúce na chodníkoch, čierne skládky v lesoch, hlučné prerábky cez víkendy bez ohlásenia. Všetci o tom vedia, no málokto to nahlási – a kto tak urobí, stáva sa outsiderom.
Výsledkom je verejný priestor, v ktorom každý toleruje drobné priestupky ostatných, pretože aj on sám občas niečo „obíde“. Funguje to ako tichá dohoda o vzájomnej imunite. Problémom však zostáva, že táto dohoda najviac vyhovuje tým, ktorí si môžu dovoliť porušovať pravidlá vo veľkom. Sused s nelegálne zaparkovaným autom a podnikateľ s čiernou stavbou nie sú morálne na rovnakej úrovni, no systém tichej dohody ich oboch chráni rovnako.
Blýska sa na lepšie časy?#
Pomaly, skutočne veľmi pomaly sa situácia mení. Mladšie generácie v mestách majú k týmto otázkam o niečo iný postoj. Vidieť to najmä pri téme cyklistickej infraštruktúry či v environmentálnom aktivizme, kde je aktívne upozorňovanie na nedostatky vnímané skôr ako snaha o zlepšenie než ako donášanie.
Napriek tomu je základný reflex „nechaj to tak“ a „kto si, že si dovolíš niekoho nahlasovať“ v nás stále hlboko zakorenený. Táto zmena sa udeje skôr v priebehu generácií než rokov.
Možno by stačilo začať jednoducho: Nabudúce, keď niekto upozorní na porušenie spoločných pravidiel a dostane za to od okolia „po hlave“, aspoň sa k tomu verbálnemu lynču nepripájajte. Tichý nesúhlas so šikanou oznamovateľa je tiež dôležitým postojom.
