V debatných diskusiách sa téma vracia v cykloch: má oponent právo hovoriť, aj keď jeho názor považujeme za škodlivý? Odpoveď, ktorá sa opiera o právo aj o históriu, je prekvapivo jednotná - aj keď emocionálne nepríjemná: áno, sloboda prejavu platí najmä pre tých, s kými nesúhlasíte.
Prečo je to tak#
Logika je jednoduchá, no ľahko sa stráca v emóciách. Sloboda prejavu by nemusela byť právo, keby chránila len populárne názory. Tie nikto nepotrebujú chrániť - väčšina ich podporuje. Právo vzniká presne v momente, keď sa väčšina s niečím nesúhlasí. Ak by sme ho uplatňovali len symetricky (pre nás, nie pre nich), prestalo by byť právom a stalo sa zbraňou.
Druhý argument je pragmatický: moc sa mení. Pravidlá cenzúry, ktoré dnes potlačujú vášho oponenta, môžu zajtra potlačiť vás. Historicky sa to stávalo pravidelne - každý režim, ktorý začal cenzúrou „zjavne škodlivých” názorov, skončil cenzúrou aj tých, ktoré boli len nepríjemné pre vládcov.
Kde sú právne hranice#
Sloboda prejavu nie je absolútna. Slovenská ústava aj Európsky dohovor o ľudských právach umožňujú obmedzenie, ak spĺňa tri podmienky: je stanovené zákonom, sleduje legitímny cieľ (bezpečnosť, práva iných, verejný poriadok) a je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné.
Konkrétne v slovenskom Trestnom zákone sú sankcionované napríklad:
- hanobenie národa, rasy alebo presvedčenia (§ 423),
- podnecovanie k národnostnej, rasovej alebo etnickej nenávisti (§ 424),
- popieranie alebo zľahčovanie genocídy a zločinov proti ľudskosti.
Dôležité rozlíšenie: nenávistný prejav a zločin z nenávisti nie sú to isté. Urážlivý, nepopulárny alebo extrémny názor ešte nie je trestný čin - hranica sa posúva až pri podnecovaní k násiliu či nenávisti voči skupine. Európsky súd pre ľudské práva opakovane potvrdil, že sloboda prejavu sa vzťahuje aj na vyjadrenia šokujúce či urážlivé, pokiaľ neprechádzajú do podnecovania.
Prakticky to znamená: názor „myslím, že X je zlý” je chránený. Výzva „choďte X biť” chránená nie je.
Symetria: pravidlo, ktoré sa ľahko zabúda#
Najčastejšia chyba v tejto debate je asymetria. Ľudia ochotní brániť slobodu prejavu pre svoj tábor ju odmietajú oponentovi - a naopak. Príklady sa hádžu z oboch strán:
- konzervatívci, ktorí chcú zakázať umenie, ktoré ich uráža,
- progresívci, ktorí chcú deplatformovať názory, s ktorými nesúhlasia,
- vlády, ktoré cenzurujú „dezinformácie” definované seba samými.
Pravidlo, ktoré funguje, je jednoduché a nepríjemné: ak si prajete, aby vaše právo hovoriť prežilo zmenu moci, musíte brániť to isté právo pre tých, s kými nesúhlasíte dnes.
Čo nie je cenzúra#
Dôležitý je aj opačný extrém. Sloboda prejavu neznamená, že niekto musí počúvať, platformovať alebo financovať váš prejav:
- Súkromná platforma môže zmazať komentár podľa svojich pravidiel. Nie je to cenzúra štátom, aj keď to môže byť nepríjemné.
- Kritika vášho prejavu je tiež prejav. Kto vás kritizuje, neobmedzuje vás - reaguje na vás tým istým právom.
- Redakcia, ktorá nepublikuje váš článok, nebráni vám ho zverejniť inde.
Hranica prechádza tam, kde do hry vstupuje štát alebo monopolná moc s vynucovacou silou. Tam sa začína skutočný test slobody.
Prečo je to aj praktická otázka#
Okrem princípu existuje aj pragmatický dôvod: potlačený názor nezmizne. Presunie sa do uzavretých komôr, kde bez protinázoru tvrdne a radikalizuje sa. Otvorená debata je paradoxne najlepším nástrojom na oslabovanie zlých nápadov - vystavené kontrargumentom strácajú silu.
K tomu pristáva poznatok, že každý z nás sa môže mýliť. Systém, ktorý dovoľuje oponentovi odpovedať, obsahuje mechanizmus sebakorekcie. Systém, ktorý ho utlmí, stráca aj možnosť zistiť, že sme sa mýlili my.
Pointa#
Sloboda prejavu oponenta nie je dar, ktorý mu dávame z láskavosti. Je to podmienka toho, aby sloboda prejavu vôbec fungovala ako právo - a nie ako výsada tých, ktorí práve držia páky. Test prichádza presne v momente, keď vás názor druhého rozzúri. A presne vtedy má zmysel si pripomenúť: právo hovoriť, ktoré dnes odopierate jemu, je to isté právo, na ktoré zajtra budete potrebovať vy.
